Ako som prekabátila Pána Boha...

10.09.2008 13:55

AKO SA MI PODARILO PREKABÁTIŤ PÁNA BOHA“

 

Veru, veru, hovorím vám:„Tento krát som sa vážne nazlostila na Pána Boha a tak som sa rozhodla

Ho prekabátiť“.

Veľmi som si priala aj tohtoročné leto stráviť na juhu Talianska na “mojom malom ostrove“, ktorý sa nachádza medzi talianskou Sicíliou a Tuniskom, kde som kedysi prežila nejaký čas, obdobie veľmi dôležité v mojom živote. Chcela som sa znova stretnúť so svojimi talianskymi “bratmi a sestrami“ z kresťanského spoločenstva, kde sme pred štyrmi rokmi začali spoločne kráčať s Ježišom Kristom a za Ježišom Kristom s postupným prehlbovaním si viery a k tomu znova nasať atmosféru ostrovného prímorského života a oddýchnuť si.

Ako som sa pred tohtoročným letom modlila a modlila a prosila a moju silnú túžbu a predstavu o lete strávenom pri mori odovzdávala do Božích rúk a riadenia a verila, že aj tohto roku vycestujem, pretože by to bol predsa len čas strávený v Ježišovej prítomnosti a prehlbovania viery s možnosťou stretnúť sa aj s rehoľnými sestričkami a kňazmi, ktorí ma určitú dobu strávenú na ostrove formovali a priviedli na tú najsprávnejšiu cestu, ale keďže ma Ježiš tento krát nevypočul, tak som sa nazlostila a rozhodla sa konať po svojom.

Povedala som si:„Keď Ty tak, tak ja tak“, a tak som odpovedala na nečakanú ponuku a privítanie do Hospicu do Bardejovskej Novej Vsi ako dobrovoľníčka. Ponuku som prijala, síce so strachom a neistotou či to zvládnem, ale na premýšľanie som si nakoniec veľa času nedala, zbalila sa a odcestovala.

V rámci mojej dovolenky som si prežila nádherný Ježišom naplňujúci a zaujímavý dovolenkový čas. Keďže som z Košíc, musela som všetko zanechať ako keby som začula to známe “Poď a nasleduj ma“, a tak som nechala na nejaký čas môj milovaný počítač, moju milovanú prácu, ktorá so zdravotníctvom nemá absolutne nič spoločné, zanechala svoje pohodlie a istoty a vyrazila do neznáma.

V Hospici vďaka chorých a už v poslednom štádiu života nevládnych tiel pacientov som pocítila ďalšie silné slová z Biblie “ prach si a na prach sa obrátiš“.

Zrazu mi táto práca s ťažko chorými a nevládnymi ľuďmi a so všetkými svojimi biologickými potrebami pripadala

tak prirodzene.

Hovorí sa, že vidieť chorých a nevládnych ľudí v určitých podmienkach života si človek sám začne vážiť svoje zdravie, životné podmienky a podobne.

Na mňa to zapôsobilo trochu ináč, uvedomila som si zrazu ako som si svoj život nevážila, koľkokrát som ho preflákala svojou pohodlnosťou, určitou nečinnosťou a hľadaním zbytočností.

Uvedomila som si aj, že už teraz by som sa mala akosi začať pripravovať na “starobu“, prežiť si každý moment svojho života naplno, vážiť si každý pohyb, starať sa o svoje zdravie a nezanedbávať ho a žiť aktívne, lebo v starobe sa to predsa len odzrkadlí a vráti a potom to ešte viac bolí. V čase pobytu v Hospici som nezačala mať pocit strachu zo staroby a choroby, práve naopak, v ťažkostiach človek objavuje lásku a dokáže sa odovzdať Bohu a objať a nechať sa Ním objímať, lebo práve vtedy už nič iného nezostáva..., ja osobne by som sa chcela predsa len dožiť čo najvyššieho veku, každý vek má svoje pre a proti, ale asi sa predsa len oplatí zomrieť prirodzenou smrťou.

A ešte niečo... sama by som prácu v Hospici nezvládla, veľmi ma povzbudzovali spoločné ranné modlitby v kaplnke a veselý mladý personál, ktorý vlastne svojou prácou ťahal a podporoval jeden druhého, a čo sa mi znova potvrdilo, že ma Ježiš miluje a myslí to so mnou skutočne vážne

Znova som si našla v živote miesto na skutočný duchovný oddych, miesto na načerpanie stratených síl, miesto kam utiecť ak ma prepadne znova zlosť, smútok, pocit osamelosti a prázdnoty.

 

Martina - dobrovoľníčka, Košice